Poznáš to, keď Ťa tvoje telo zastaví?

Neviem, kde mi hlava stojí, kam skôr skočiť a ja si ešte k tomu pridám ďalšie 2 online semináre a 4 workshopy… Úplne nový projekt, ktorý ma núti vystúpiť z komfortnej zóny. Pridávať príspevky na sociálnych sieťach?! Mať vlastný web?! Keby som bola k sebe úprimná, asi by som si povedala – Tebe muselo riadne preskočiť! Ty nie si normálna!!!

Samozrejme, dalo sa čakať, že nápor stresu a tlaku zo všetkých strán sa niekde odzrkadlí. Tak prišla chrípka. Nepýtala sa ma: máš čas si poležať v posteli? Trošku si oddýchnuť? Nie. Prišla a odrovnala ma. Nezostávalo mi nič iné, len zaliezť do postele, uvariť si čaj a potiť sa. Potila som sa veru o dušu. Ale bolo to z chrípky, alebo z myšlienky, čo všetko som mala urobiť a neurobím?

Vtedy, keď sa zastavíš, veci sa samé dajú do pohybu

A to sa udialo aj mne. Po niekoľkých dňoch strávených v posteli, som mala v hlave zrazu prázdno. Nič. Bola som tak chorá, že som nič nedokázala urobiť. Akurát ísť na záchod a spať. Nič som nemohla robiť, ani na nič myslieť. A v tom prázdne som si uvedomila, aké je to príjemné „nič nerobiť“ a „na nič nemyslieť“. Prečo musí prísť chrípka, alebo iná choroba, aby sme si dopriali takýto oddych, takýto relax? 

Naše telo nám dáva jemné signály, ktoré kvôli zaneprázdnenosti ignorujeme. Keď nereagujeme na jemné signály, posiela silnejšie a ešte silnejšie. Potom sa to väčšinou prejaví ako závažná choroba. Pritom by stačilo  tak málo. Každý deň venovať svojmu telu pár minút. Zastaviť sa. Zavrieť oči a opýtať sa ho: Ako sa máš? Ako sa cítiš? A počúvať, čo nám odpovie. Vnímať ho.

Naše telo je náš najlepší kompas na ceste za zdravím, šťastím a hojnosťou

Po „zmŕtvychvstaní“ som s úžasom zistila,  že v našej domácnosti všetko fungovalo úplne v pohode aj bez mojej účasti. Deti poupratovali, navarili (tvarohové rezance to istia), dokonca mi prichystali do postele aj prekvapenie – aby som sa rýchlo uzdravila, tak mi urobili palacinky s jahodami v čokoláde a šľahačkou. Ako mama som na ne nemohla byť viac hrdá.

Zrazu sa moja zlosť na to, že som ochorela, zmenila na vďačnosť. Vďačnosť svojmu telu za to, že mi doprialo oddych. Vďačnosť deťom a manželovi za to, že to zvládli bezo mňa na výbornú. Vďačnosť sebe, že som dokázala vyprázdniť hlavu a utriediť si, čo je pre mňa podstatné. Pretože chcem rásť a posúvať svoje limity. Chcem prekonávať samu seba a vystúpiť zo svojho zabehaného stereotypu. Ale v súlade so svojim telom.

A musím povedať, že s takou palacinkou sa pracovalo oveľa príjemnejšie 🙂