Mama, vieš čo?! Choď niekam!!!

A sme doma! Puberta ako vyšitá… Najradšej by ste ich zadupali do piesku! Prevracanie očí, búchanie dverami, emočné výlevy a samozrejme, že za všetko, môžeme my rodičia… Keď zavriem oči, tak sa mi zdá, akoby to bolo včera. Nosila som ich na rukách, každý deň 2 hodiny uspávala, čítala rozprávky, kojila, učila chodiť a rozprávať. A keď oči otvorím, vidím „naštartovaného“ teenagera, ktorý je schopný urobiť čokoľvek, len aby dostal svoje.

Pamätám sa, ako mi pri mojich pubertálnych výlevoch moja teta dohovárala: „Veď počkaj, keď budeš mať svoje deti! Potom uvidíš, čo je to byť rodičom! Je to neustály boj!“ Ale prečo? Prečo to musí byť boj?! Prečo musíme my rodičia bojovať s našimi deťmi? Prečo musia naše deti neustále bojovať s nami? Dá sa to aj inak? Rešpektujúco? Tak, aby sa rodičia nemuseli uštvať, len aby dali svojim deťom aj modré z neba (pričom ani to im nie je dosť). Alebo aby deti neboli ako cvičené opice a plnili len bezducho príkazy svojich rodičov (a ani len netušili, čo chcú oni).

Najhoršie je však zistenie a priznanie si, že som nebola iná. Rebelka od kosti. Ale keď dnes nad tým uvažujem, koľko zranení a jaziev sme tým napáchali, je mi z toho smutno. Každý záchvat hnevu, ktorý symbolizoval prekročenie mojich hraníc, bol násilne potlačený. Pretože tak sa dobré dievčatká nesprávajú. To nie je pekné! Keď moje hranice neboli rešpektované a boli prekračované, ako môžem ja vnímať a rešpektovať hranice druhých?! Ťažko!

Len vedomým vnímaním svojich pocitov a pocitov toho druhého

Každý deň dostanem novú šancu skúsiť to inak – lepšie. Vnímať, ako to mám ja a rešpektovať, ako to má ten druhý. Veď každý z nás je originál. Prečo chceme každého pretvárať na svoj obraz? Aby s nami so všetkým súhlasil? Aby bol presne ako ja? Nebola by to nuda? Skúsme prijať fakt, že sme každý iný – ORIGINÁL. Rešpektujme to. Bude nám ľahšie žiť. Porovnávajme sa len so sebou a svojim starším či mladším ja.

Deti sa nezmenia. Vždy budú skúšať posúvať naše hranice a dohnať nás do šialenstva. Oni sú v tom majstri! A viete čo? Každé dieťa vie presne, čo platí na jeho rodičov. Často počujem „dobre mienené rady“ pre druhých rodičov, pričom vlastné deti im skáču po hlave. Ale je to proces – nikto učený z neba nespadol. Pre mňa najlepšou cestou je súcit. Súcit so sebou a s deťmi. Veď všetci robíme to najlepšie, čo vieme. Niekedy to dopadne lepšie, niekedy horšie.

Zistila som, že moje reakcie veľmi ovplyvňujú to, ako sa mám. Úplne inak reagujem, keď som unavená a  úplne inak, keď som šťastná a plná energie. Preto sa učím počúvať svoje telo. Vnímam ho a počúvam. Je tu pre mňa 24/7. Keď budem počúvať ja jeho, bude počúvať aj ono mňa. A tak je to asi aj s našimi deťmi 🙂

Vzájomne sa počúvať, rešpektovať a vedome komunikovať – to je cesta, ktorou chcem ísť ja. Moji rodičia urobili maximum, čo mohli. Teraz je rada na mne. Chcem sa učiť byť vedomejším človekom – aby som mohla inšpirovať moje deti a ľudí okolo seba. Aby aj oni mohli byť inšpiráciou pre ďalších.

CHCEM INŠPIROVAŤ LÁSKOU!

Preto ma vždy k slzám dojme každé ich objatie a pritúlenie sa ku mne. Vtedy cítim, že som „dosť dobrá“ mama. A to je pre mňa najviac 🙂