Sebaláska či sebectvo?

„Pozri, zas bola u kaderníčky a včera bola na masáži!“ „O týždeň ide do Španielska s kolegyňami!“ „Hrnie sa do roboty a dieťa nemá ani rok! Ako si to mohla dovoliť?! Veď je predsa matkou a tá má byť pri dieťati!“ Tieto vety často počúvam od žien, ktoré „obetujú“ svoj život pre deti, muža, rodičov alebo prácu. Seba a svoje potreby dávajú na koniec s očakávaním, že sa raz obetuje niekto aj pre ne…

Sú však šťastné? Myslím, že nie. Keby boli šťastné, tak im ani na um nepríde odsudzovať ženy, ktoré si to dovolia. Hlboko vo svojom vnútri túžia po tom, aby si aj ony mohli dovoliť masáž. Aby aj ony mohli ísť s mužom na dobrý film do kina a byť chvíľu bez detí. Aby aj ony raz mohli povedať NIE. Ale prečo to neurobia?

Od malička nám hovoria, že keď niekto napĺňa svoje túžby je sebec. Keď sa dieťa nerozdelí so svojimi hračkami na ihrisku – je skúpe. Keď sa nerozdelí s cukríkmi je lakomec. Odsúdia ho, vyhanbia. Je to ľahšie, ako sa s ním porozprávať o tom, prečo sa nechce podeliť. Dieťa si snáď nezaslúži, aby sa rešpektovali jeho pocity? Jednoduchšie je odsúdiť ho a nalepiť mu nálepku „SKUPÁŇ“, prípadne mu to aj celý život pripomínať.

Preto sme sa naučili, že musíme potlačiť naše pocity a nasadiť masku dobrého dievčaťa. Aby sme boli prijaté a milované. Nevravím, že sa nemáme deliť. Nie, naopak. Je krásne, keď sa rozdelíš. Ale dôležité je, aký máš pri tom pocit. Ak dávaš preto, aby Ťa mali radi, alebo aby sa Ti to nejakým spôsobom vrátilo, nedávaš z lásky. Dávaš z vypočítavosti a nedostatku – že nemáš dosť a chceš za to niečo naspäť. Ale keď sa delíš s pocitom, že CHCEŠ – vtedy dávaš z lásky a z pocitu hojnosti.

Láska je jediná vec, ktorú keď dáš, tak sa Ti stonásobne vráti.

A platí to aj v tom prípade, ak dávaš lásku sebe. Hoc len tým, že si uvaríš čaj a oddýchneš, keď si unavená. Alebo tým, že ideš na prechádzku namiesto toho, aby si upratala skriňu svojim deťom. Alebo si niečo pekné kúpiš. Nie je dôležité, čo to je. Nemusí to byť nič veľkolepé a drahé. Dôležité je, AKO ČASTO.

Ako často si prejavuješ lásku? Ako často robíš veci, ktoré Ťa napĺňajú radosťou? Ako často sa usmievaš? Ako často sa cítiš šťastná? Keď väčšinu dňa budeš usmiata a mať príjemné pocity, tak tvoj deň bude príjemný. Keď budeš mať väčšinu dní príjemných, tak tvoj život bude úžasný.

Šťastie je cesta, nie cieľ!

Že si to nemôžeš dovoliť? Že je toho toľko, čo by si chcela a po čom túžiš, že ani nevieš, čím začať? Určite treba začať vo svojom vnútri – tam nájdeš odpoveď na všetky otázky. Hlavne nájdeš odpoveď, čo je pre teba skutočne dôležité. Čo máš rada a po čom naozaj túžiš. Pretože túžby, ktoré v sebe máš, nezmiznú. Sú nám dané od narodenia a sú našou vnútornou navigáciou, ktorá nás má viesť životom. Ak  ju nasledujeme, sme šťastné. Ak sa ju snažíme umlčať, budeme blúdiť celý život.

Túžby nezmiznú. Možno ich len naplniť!

Už nie sme malé deti a už nemusíme potláčať to, čo chceme. Už nemusíme uprednostňovať potreby druhých pred našimi vlastnými. Rodičia nám stále dookola opakovali, že cnosť je dobrá vlastnosť. Že mať sa rád je zlé! Avšak doba sa zmenila a s láskou treba prijať aj to, že sa aj my meníme.

Zmenilo by sa niečo, keď by nás od malička rešpektovali, že sa nechcem so svojimi hračkami podeliť s deťmi na ihrisku? Určite. Naučilo by nás to, že vzájomná komunikácia, rešpekt a spolupráca je recept na šťastný život. Takže keď sa nad tým hlbšie zamyslím, tak zisťujem, že to nie je o druhých ale o mne.

Ak sa budem ľúbiť, nebudem závislá na láske od iných. Budem SEBAVEDOMÁ ŽENA. Každá z nás môže byť silná a sebavedomá žena, ktorá ctí seba aj druhých. Vzájomný rešpekt je základ silných vzťahov. Nielen medzi mužom a ženou. Ale aj medzi deťmi a ich rodičmi. Rešpekt k opačnému pohlaviu, pretože sme každý iný. Rešpekt k dieťaťu, hoc je ešte malé a neskúsené.

Naučme vnímať svoje túžby a potreby, zároveň s rešpektom stanovovať si svoje hranice a limity – to je moja veľká výzva. 😊 A čo tvoja?